Veľkošarišan

Júl 2001/10. 7. 2001

Na nebi...

Nášmu členovi redakčnej rady v ostatnom čase učarovalo tzv. svahové lietanie. Sen sa stal skutočnosťou. Po Třinci, kde absolvoval kurz, teraz chodí lietať do Vysokých Tatier, do Spišskej Novej Vsi, na svahy Brezovičky. V šesťdesiatke je to obdivuhodný výkon. A obdivuhodné je aj jeho básnické rozjímanie... Edmund Capák Na nebi sú moje hviezdy, slnko a modravá obloha. Sedím a čakám, kým nepríde tá správna poloha, termika. Dole na úbočí pozorujem lastovičky lietať. V diaľke hladinu Tyrky trblietať. Mne sa chce spievať. Narodil som sa pod šťastnou hviezdou. Každým dňom sa približovať. Čoraz bližšie k slnku. Motýľ na kvietok si sadá a ja hľadím do víru života a v prúde času udržiavam správny smer letu. Svetu sa ohlasujem zo vzduchu. Lietam si voľne, ako lieta vták čo ohlasuje leto horúce. Mne srdce buší keď pristávam. Viem čo sa sluší. Pobozkať rodnú zem. Vzdať hold žene, matke, stvoriteľke. Na nebi sú moje hviezdy, slnko a moje srdce rozpálené do úžasu. Aký je krásne ten náš svet, keď sa naň pozerám zo vzduchu. Saint Exupéry a ja. Obaja sme maľovali slnko na modrej oblohe, keď sa rozlievala od kraja do kraja. Kraja zeleného. Nemocnica Třinec, 3.6.2001, 2.30 LČ. Za života na nebi a po smrti na Javornej. Akej to vôni privoniavam? Viem ako chutí, káva, aký je sladký letný med. Narodil som sa pre vzlety a pristátia. Moji priatelia čo brázdia po oblohe ma pozývajú do ríše snov. Znova aznova sa prechádzam. Hádam aj stokrát som vo sne vzlietal ku vtákom. Tam hore, kde sokol lieta svoje každodenné kolečká. Možno sa aj ja dočkám aj ďalšieho preletu, ktorý očarí moju dušu a srdce rozbúcha do nepríčetnosti. Či to len moje staré kosti vydržia. Na ružiach nemám ustlané. Každý deň sa posúvam bližšie ku slnku, až raz zakotvím v jeho blízkosti. Neviem, kto za mňa vykrúti nové stúpanie, ale prianie mám: Aby to bol srdcu blízky človek. Taký, ktorý obdivuje maky. Lúky sú zakvitnuté červenými makmi. Nevädzami a margarétkami. Taký, ktorý bude vedieť upliesť z tých krás veniec na oslavu života večného. Radosť veľkú mám, a rád ju rozdávam plným priehrštím. Každému kto sa rád vyberá na cestu kľukatú za svojim snom. Slnkom veľkým. Nad tým, čo bude so mnou keď slnko zájde za tú našu horu, horičku si hlavu nelámem. Ešte chcem snívať, tešiť a spievať. Rád lietam voľne - ako vták. Tak veru. Tak! Tŕinec, 3.6.2001, 2.50 LČ.

Edmund CapákPočet čítaní : 6